Scrolovať Facebook dnes je ako čítať rozprávku o princovi na bielom koni v detstve. Je ťažké sa mentálne držať v rovine rozlišovania toho, čo je realita a čo je fantázia.
Kde na sociálnych sieťach vidíme hádku, manželskú krízu, prežívanie úzkosti, únavu, frustráciu, zúfalstvo, bezmocnosť, strach, obavy, hnev, ľútosť,…?
Toto všetko ale my žijeme. Nielen to, ale aj to. Tým, že sa na sociálnych sieťach o tom málo hovorí, často cítime, akoby to bolo nepatričné. Akoby sme to nemali takto mať.
Pozerať sa na fotky spokojného páru, úspešnej matky podnikateľky či vysmiatej rodiny pri vianočnom stromčeku, čítať vyznania lásky k manželke alebo hrdosti na športový úspech dieťaťa, je krásne. Je to niečo, čo pohladí našu dušu. Ale často aj spúšťa pocity závisti, nespokojnosti a frustrácie. A mne prichádza otázka, či to nie je klamstvo, ukazovať svetu len jednu stranu mince.
Tým, že z nášho života zmizli komunity, strácame skutočný obraz o vzťahoch a prežívaní aj v reálnom živote. A sociálne siete tomu ešte napomáhajú.
A tak mám v srdci túžbu, aby sme sa viac stretávali a zdieľali svoje životy autenticky. Aby sme čo možno najviac budovali vzťahy, kde môžeme byť sami sebou, kde môžeme priznať, čím žijeme, čo nezvládame, čoho sa bojíme, … A sociálne siete aby sme používali triezvo a vedomo ako pracovný a vzdelávací nástroj, nie ako nástroj na porovnávanie sa.
Fotka: Pexels, Askar Abayev
Nekonečná téma súrodeneckých vzťahov
Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú,
