O smrti

Smrť a zomieranie je u nás celkom často diskutovanou témou. Úprimne neviem, kde sa vzala vo svete dievčat, lebo zatiaľ sa nijak nedotkla ich života. Pýtajú sa na otázky, kedy mi na prvú naskakujú odpovede ako …nebavme sa o tom…prosím ťa, s tým ani nestraš …neprivolávaj to …

Ale aj tu som sa zvedomila a zvolila cestu úprimnosti a autentickosti. A tak som hovorila o tom, že zomrieť môžeme kedykoľvek, aj teraz , aj počas noci, aj zajtra ….ja aj tatinko, aj Dáška alebo Tánička. Lebo taká je pravda. Hovorili sme o tom, že je pre rodiča nesmierne ťažké, keď mu zomrie dieťatko, ale že aj to sa stáva. Dievčatá niekoľkokrát už viedli diskusiu o tom, ku komu pôjdu, ak my s tatinkom zomrieme, a že z nich budú sirôtky (toto pomenovanie bolo tak krásne). Úprimne som odpovedala na to, že neviem kedy zomriem, ale veľmi si želám, aby to bolo vtedy, keď budem už stará a ony ma už nebudú potrebovať. A že ak sa to stane skôr, že si veľmi želám, aby navždy vedeli, že ich nekonečne ľúbim. A hovoríme si aj o tom, že keď zomrieme, budú z nás anjeli. A že v srdci budeme mať navždy spomienky na našich milovaných.

Je to čudné aj slobodné zároveň, hovoriť o svojej smrti, vysloviť želanie, kedy a ako chcem zomrieť.
A opäť tam mám aj veľké uvedomenie, že pri téme smrti tak veľmi kvitne láska 

Krásne smutná knižka, ktorá je o strate blízkeho, je Čakanie na vlka od Sandry Dieckmann.