Veľké percento rozhovorov o deťoch, hlavne v prípade, že ide o rozhovor s niekým starším, končí pri konštatovaní, že život utečie ako voda, že len teraz boli deti malé a už sú vo svete, že akonáhe nastúpia do inštitúcií, už je to len pondelok – piatok a víkend. Asi som sa nikdy s nikým nerozprávala o tom, ako to vníma, len mi vždy príde tak nejak otupno z toho, že to takto rýchlo celé utečie, a že ja naozaj „o chvíľu“ budem pozerať na svoj život s deťmi v spomienkach a zúfať si tiež nad tým ako to celé rýchlo ubehlo. Ten pocit mám občas už aj teraz, keď pozerám na dievčatá a uvedomujem si, že je to už viac ako 5 rokov čo som otvorila prvú stránku na knihe s názvom Rodičovstvo. A do toho pocítim strach, že si nepamätám aké to bolo keď mala Dáška 2,5 roka, čo boli jej témy, čo džavotala, alebo čo bavilo Táničku, keď bola v tom istom veku.
Mám také záchranné spomienkové kolesá ako Občasníček, fotky, videá alebo balíček spomienkových predmetov. No v princípe ako najsilnejšie vnímam svoje vedomie o tom, že som ako mama dozrela a stále dozrievam, že moje deti majú so mnou pekný život a zároveň aj ja s nimi, že hoci si veľa vecí nepamätám, tak žijem dnes ten dokonalý deň, kedy v kuchyni krájam zemiaky do polievky a ony sa v izbe s tatinkom chichocú pri vyhadzovaní plyšákov na garnižu nad oknom. A chichocú sa tak veľmi, že moje zvedavé ja ma odprevadí do izby a opretá o dvere sa tam chichocem s nimi.
Nech už je ilúzia času akákoľvek, chcem žiť a aj spomínať s vedomím, že týchto obyčajných dokonalých dní bolo v mojom živote veľa.
Fotka: Pexels, Ketut Subiyanto
Nekonečná téma súrodeneckých vzťahov
Vzťah medzi súrodencami je ako na vlnách. Raz sa hrajú a milujú, no v sekunde sa nenávidia a ťahajú za vlasy. Potom si to odplačú,
